Rodičovstvo sa dá označiť ako povolanie. Definícia slova povolanie je: „Trvalá činnosť, ktorú človek vykonáva ako zamestnanie, a na ktorú sa pripravil učením alebo štúdiom.“ (Slovník slovenského jazyka)
Prvú časť definície rodičovstvo spĺňa na 100 % – je to trvalá činnosť. Keď sa raz staneme rodičmi, sme nimi do konca života. V prvých rokoch života sme s deťmi poväčšine nonstop, takže môžeme tvrdiť, že je to naše zamestnanie, avšak bez kariérneho postupu, platovej motivácie, dovolenky, relaxácie po práci a plnohodnotného spánku, bez spätnej väzby a okamžitých výsledkov našej práce avšak s plnou zodpovednosťou a bez možnosti výpovede a nájdenia si novej pracovnej pozície.
Keď deti vyrastú, mení sa náš pracovný čas na polovičný úväzok, avšak s podobnými zodpovednosťami ako pri plnom úväzku.
Poslednú časť definície rodičovstvo nespĺňa skoro vôbec.
Neexistujú stredné ani vysoké školy s týmto odborom, neexistuje titul, neexistujú certifikácie (s výnimkou profesionálneho náhradného rodičovstva).
Existuje len cesta, ktorú sme sa naučili od našich rodičov a oni od tých svojich. Existuje množstvo kníh, kurzov, výchovných seminárov, odporúčaní, štatistík, článkov (odborných aj laických), internetových diskusií, ktoré nám, rodičom, radia, ako najlepšie môžeme vychovávať naše deti. A tak ich začneme viesť a usmerňovať.
Ako hovorí Thomas Gordon v knihe Výchova bez porazených: „Rodičovské vedenie je jednou zo všeobecne najviac uznávaných rodičovských povinností, a zároveň jednou z najmenej pochopených.“
Viesť alebo smerovať znamená držať v ruke volant a šoférovať určitým smerom. Avšak, častokrát to u detí narazí na odpor. Začne krik a hádky až to môže vyústiť do straty dôvery, narušenia vzťahov a pocitov zlyhania u rodičov.
Ja mám inú definíciu povolania rodičovstva: Rodičovstvo je cesta.
Cesta spoznávania v prvom rade samých seba v roli rodiča a potom našich detí. Skutočné hlboké a vnútorné spoznávanie svojich emócií, svojej podstaty:
- Kto som?
- Prečo deti nefungujú tak, ako ja chcem?
- Kto sú vlastne moje deti?
- Čo sa môžem od nich o sebe naučiť?
Deti nie sú auto, ktoré odšoférujeme na určité miesto. A keď sa pokazí, opravíme ho alebo vymeníme za nové.
Deti sú ľudské bytosti, ktoré kráčajú po svojej vlastnej ceste, nie po tej našej.
V mojej definícií je rodič sprievodcom svojich detí. Pretože sprievodca neradí, nekarhá, nevychováva, neusmerňuje.
Rodič ako sprievodca (alebo kouč) ukazuje deťom, ako žije. Nemôže im dať to, čo sám nevlastní a nemôže ich naučiť to, čo sa sám nenaučil. A ani to netreba. Deti sú majstrami imitácií. Zopakujú všetko, čo u nás vidia. Keď nám po škôlke dieťa povie napr. – mami, ty si kako! – sleduje našu reakciu. Pretože v škôlke mu to niekto povedal a on nevedel, ako má zareagovať. A tak to použije doma, na nás, aby videl našu reakciu. A tú sa naučí. Tú použije, keď mu to v škôlke zase niekto povie.
Keď ukážeme deťom, že nesieme za svoje rozhodnutia zodpovednosť, že vieme pomenovať, ako sa cítime, že vieme povedať, čo chceme, čo nechceme a prečo to robíme, keď prijmeme samých seba takých, akí sme a naučíme sa poučiť sa z chýb a hľadať cesty, ako sa to dá a nie, ako sa to nedá, deti sa to od nás naučia. Výsledkom bude, že dieťa bude kráčať po svojej vlastnej ceste s podporou nás, rodičov.
Objavenie vlastnej sily, ako rodiča, pomocou koučingu a následné použitie koučovacieho prístupu vo výchove našich detí, mení vnímanie rodičovstva z náročného povolania na najkrajšie poslanie na svete.
Mgr. Svatava Havadejová
kouč a rodič
Komentáre sú vypnuté